TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Pieseň smrti náčelníka Malej Vrany

Letné slnko roku 1862 sa trblietavo pohrávalo s preskakujúcimi vlnkami rieky Yellow Medicine v Minnesote a jemný vánok pohojdával vo svojom náručí drobné vtáčiky, ktoré si prilietali k rieke zvlažiť zobáčiky. Neunikali pred hlukom vozov alebo kúskami kamenia, ktoré do vzduchu vyhadzovali kopytá vojenských koní, blížiacich sa k Hornej indiánskej agentúre.

Medzi skladmi a budovou agentúry sa ponevierali vojaci, kupci a tlupy Indiánov, ktorí vymieňali kožušiny za prikrývky a potraviny. Kupec Andrew Myrick k nim bol nemilosrdný: „ Táto koža nestojí ani 10 centov. Ako ti za ňu mám dať pol vrecka múky? “
„ Dvakrát vyšlo slnko, čo som stopoval toho jeleňa, “ predstúpil pred obchodníka mladý Indián s dvoma orlími pierkami zastoknutými v čelenke na temene hlavy. „ Koža je hodná celého vreca. “
„ No...dobre teda, “ ešte raz chytil Myrick vypracovanú kožu. „ Nech prerobím. Ale nabudúce mi prinesieš dve a ja ti dám ďalšie vrece. Budú to teda 3 kože za dve vrecia. Pristávaš? “
„ Daj múku, “ súhlasne načiahol ruku Indián.
Vtom sa od rieky ozval dupot kopýt stovky indiánskych koní. Myrick zavolal na správcu agentúry, ktorý sa obďaleč zhováral s jazdeckým poručíkom: „ Hej, Thomas! Budeš mať návštevu. Santijskí Siuoxovia. Vyzerajú, že sú trocha napálení. “
„ Veď hej, “ približujúc sa uznal agent Thomas Galbraith. „ Ale pred týždňom som im to jasne vysvetlil. Peniaze nie sú, ani tak skoro nebudú... Poručík! Prikážte svojim mužom, aby boli v strehu. Zbrane nech však veľmi neukazujú. Nechcem tu mať zbytočné problémy. “
Keď Indiáni dorazili do agentúry, okolo agenta a aj viacerých kupcov utvorili kruh. So zvíreného prachu vystúpil biely kôň, na ktorom sedel starý náčelník v belošských šatách: „ Náčelník Malá Vrana chce pre svojich ľudí peniaze, ktoré im sľúbila Veľká rada vo Washingtone. “
„ Už som vám povedal, “ otáčajúc sa založil si ruky v bok Galbraith. „ Je vojna. Biely Otec potrebuje peniaze pre modrokabátnikov, aby mohli bojovať proti sivokabátnikom z Juhu. Všetko zlato dal im. Ale ak počkáte, istotne nejaké peniaze pošle. “
„ Pre bledú tvár je klamať tým, “ chladne sa pozeral na agenta náčelník, „ čo pre vtáky znášať vajcia. Bieli muži chceli našu pôdu a lovištia a sami sa ponúkli, že nám za ňu každý rok zaplatia toľko, aby sme netrpeli nedostatkom. Potrebujeme nakúpiť solené mäso, múku a prikrývky, lebo naše deti neprežijú zimu. Ja sám som podpísal dve zmluvy, v ktorých sa Biely Otec zaviazal nahradiť nám stratu lovísk peniazmi na zásoby. Kde sú? “
„ Určite sú už na ceste, “ kľučkoval agent.
Malá Vrana teda naliehal: „ Tak nám vydaj potraviny. Máš ich plné sklady. Videli sme vozy, ktoré ich priviezli. Preto sú tu modré kabáty. Strážia múku. “
„ To nemôžem urobiť, “ zdráhal sa Galbraith. „ Najprv sa musia zaplatiť. Kupci s tým nebudú súhlasiť. “
„ Tak si naberieme sami! “ bojovne zvolal Malá Vrana, načo sa Indiáni dali do divokého škreku. „ Bojovníci kmeňa Mdukantoncov! Bledé tváre nám sľúbili peniaze, no nemáme ich! Naše ženy a deti sú hladné! V skladoch sú hromady potravín! Zoberte ich a nasýťte svoje rodiny! “
„ Poručík! Robte niečo! “ bezradne rozhadzoval rukami Galbraith, keď videl, ako Indiáni vylamujú vráta na skladoch a vynášajú z nich vrecia s múkou. Poručík Sheenan si však zachoval chladnú hlavu: „ Násilím celú vec ešte viac skomplikujeme. Navyše je ich tu presila... Navrhujem, aby ste im vydali bravčovinu a pšenicu. Keď prídu peniaze, odrátate si to. Tým divochom teraz v ničom nezabránime. “
Agent rozpačito hľadel na dôstojníka, no nemal na výber: „ Asi to ináč nepôjde... Náčelník! Zjednaj poriadok. Zásoby vydám, ale podľa poriadku. Všetko pekne spíšeme a keď prídu vaše peniaze, odrátame si za to, čo dnes odnesiete... S kupcami to nejako dohodnem. “
„ Bude múka! “ zvolal Malá Vrana. Bojovníci sa začali upokojovať a prestali rabovať. Náčelník potom pokračoval: „ Biely muž rozhodol múdro. Sám vidí, ako hlboko jeho krajania hladom ponížili červených bojovníkov. “
Vtedy sa priblížil Myrick a nahlas si odpľul: „ Pokiaľ ide o mňa, tak ja na vás kašlem. Mňa celý tento dobročinný spolok bude stáť niekoľko stovák dolárov. Ale prežijem to. No dám vám dobrú radu. Keď ste hladní, žerte trávu alebo vlastné lajná. “

V polovici augusta sa vo Veľkom lese potichu zakrádali štyria mladí Indiáni. Pušky mali pripravené na výstrel a oči uprené k zemi. Stopovali zver.
Zrazu sa jeden z Indiánov zháčil a zastal: „ Stáť! Zelený Had vidí obydlia bielych. “
Indiáni skameneli v strnulej póze a s hlavami otočenými kamsi vpravo, snažili sa pomedzi riedke stromy odhadnúť, či im nehrozí nejaké nebezpečenstvo.
Zelený Had pokračoval: „ Ideme sa pozrieť bližšie. Bledých tvárí tam nebude veľa. “
Indiáni sa obozretne pohli ďalej a ukrytí za laťkovým plotom, sledovali dianie medzi zrubmi. Zlomené Pero, čo ležal na kraji, zbadal niekoľko metrov od plota kurník: „ Bledé tváre, čo tu žijú, jedia sliepky. A pri dome stojí voz s dvoma koňmi. Osadníci sa odniekiaľ vrátili. “
„ Vezmime im kone, “ navrhol ďalší z Indiánov. „ Poľovačka nám pôjde lepšie. Od rána sme na nohách. “
„ Chceš, aby boli mrzutosti? “ nevraživo poznamenal Zlomené Pero. „ Svoje veci si bledé tváre cenia viac ako seba samých. Ukradni niečo a zavesia ťa na strom. “
„ Sliepky budú mať vajcia, “ zašepkal Zelený Had a jediným skokom sa prešvihol ponad plot. „ Poďte za mnou. Nikto tu nie je... . Sliepky nechytajte. Začnú zjapať a privolajú osadníkov... Mám ich. Vajcia. Ako prstov na ruke... “
„ Zelený Had, vráť sa! “ zasypel Zlomené Pero a takisto preskočil plot. „ Nechaj vajcia na pokoji. Sú belochove. V agentúre sa znova budú ponosovať. Ešte budeme mať zle. “
„ Si zbabelec! “ prudko sa otočil Zelený Had. „ Poľujeme po lesoch, kde už hádam ani niet zvere, lebo belosi nemajú zľutovania ani s mŕtvym, ani so živým. Moja matka, moja sestra, môj dedo hladujú a ja som hladný takisto. A ty sa bojíš belocha! Máš strach vziať mu čo i len vajce. “
„ Zelený Had sa mýli, “ zamračil sa od hnevu Zlomené Pero. „ Nemal som strach vtedy, keď ma náčelníci samého poslali loviť na dakotské planiny a nebojím sa ani teraz. Zloba ti zastiera zrak. “
„ Nie zloba. Hlad, “ krotil horúcu krv Zelený Had. „ Aj teba morí hlad, no radšej budeš pregĺgať horké sliny, akoby si potiahol niečo belochovi... Rozbijem tie vajcia na márne kúsky... Tak a nebude ich mať nikto... Si zbabelec a každému to poviem. “
Zlomené Pero zaškrípal zubami a na urážku ihneď reagoval: „ Ja nie som zbabelec. Nebojím sa nikoho a hneď to aj dokážem. Pôjdem do domu k belochovi a zabijem ho vo vlastnom príbytku. Nájde sa v tebe toľko odvahy, aby si sa odvážil ísť so mnou? “
„ Urobím tak hneď, “ vystrúhal grimasu Zelený Had a otočil sa k svojim dvom spoločníkom, čo ostali pri plote. „ A čo vy dvaja? Chcete, aby som aj vás nazval zbabelcami? “
Indiáni sa obišli plot a trochu vyššie preliezli na dvor medzerou, kde chýbalo niekoľko latiek. Zelený Had sa prikrčil a skontroloval pušku: „ Prejdem na druhú stranu... Vy choďte poza voz... “
„ Hej, čo tu chcete darebáci? “ zvolal osadník, ktorý znenazdajky vyšiel z nízkej maštale. Keď si však uvedomil, že Indiáni majú zbrane, rozbehol sa k domu: „ Vilma! Indiáni! Daj chlapcom pušky! “
„ Strieľajte! “ zavelil Zelený Had a bez meškania vystrelil. „ Zabite bledú tvár!.. . Zlomené Pero, bež za ním! Už je na schodoch! “
„ Beloch padol, “ zakričal jeden z Indiánov. „ Asi je mŕtvy!.. . Strieľajú na nás z okien...trikrát po jednej puške... “
„ Skryte sa za voz! “ vystríhal bojovníkov Zlomené Pero. „ Uf, vyšla žena... Chce pomôcť belochovi. “
„ Zabi ju! “ naliehal Zelený Had. „ Počuješ, ty zbabelec? Zastrájal si sa. No tak? “
Zlomené Pero chvíľu váhal, no potom vystrelil. O chvíľu bolo po všetkom.
Zelený Had vyšiel z úkrytu a podišiel k vozu: „ Manitou sa pozerá na naše víťazstvo. Keď privedieme tieto kone a voz do tábora, všetci nás budú uctievať. Aj Šakopi nás pochváli. Ja sám mu prinesiem skalpy tamtých mŕtvych belochov... “
Náčelník Malá Vrana, ktorý býval v dome neďaleko Dolnej agentúry, žil podľa zvyklostí belochov. 17. augusta neskoro v noci mu niekto zabúchal na dvere. Malá Vrana zažal sviečku a otvoril dvere: „ To si ty Šakopi? Čo tu chceš? “
„ Stala sa veľmi zlá vec, “ povedal Šakopi a otočil sa dozadu do tmy. „ Je tu so mnou aj Mankato, Čarodejná fľaša, Uabaša a Veľký Orol. Potrebujeme s tebou prehovoriť. “
„ No tak poďte dnu, “ zachmúrene pozval hostí náčelník.
Indiáni vošli do izby, no nesadli si k stolu, ale na zem. Šakopi meravo predniesol: „ Vo Veľkých lesoch sa stalo nešťastie. Štyria moji mladí muži boli na poľovačke a zomreli pri tom bieli ľudia. “
„ Čo sa stalo? “ premeral si náčelník Indiána, tušiac veľké problémy.
Šakopi hovoril ďalej, pričom vôbec neunikal pohľadom: „ Zabili ich. “
„ Tvoji bojovníci zase kradli? “ opovržlivo si premeral Indiánov Malá Vrana.
Uabaša sa nespokojne zamrvil: „ Muži boli veľmi hladní a belosi ich ohrozovali zbraňami. “
„ Po tomto čine, “ vyčítavo hľadel na súkmeňovcov náčelník, „ si už ani jeden santijský muž, či žena nebude istý životom. Čo chcete, aby som urobil? “
„ Veď nás na vojnový chodník proti belochom, “ povedal Mankato, ktorý sedel vedľa Uabašu s puškou položenou na stehnách.
Malá Vrana ironicky poznamenal: „ Ja? Za náčelníka ste si predsa zvolili Putujúceho Ľadovca. Ešte ani jeden mesiac sa nenaplnil odvtedy, čo dohoreli polená poradného ohňa, pri ktorom ste mu prisahali vernosť. “
„ Ty sám si nás k tomu prinútil, “ ukázal prstom Mankato. „ Obliekaš sa do belošských šiat, žiješ ako beloch a aj svoj kmeň si sa snažil viesť po belošskej ceste. Ty môžeš za útrapy, ktoré tlačia Santijcov k zemi. Podpísal si s bielymi dve zmluvy, ale namiesto sľubovanej pomoci nás okradli o zem. “
„ Vojnovým náčelníkom si zostal ty, Malá Vrana, “ snažil sa zmierniť výčitky Uabaša. „ Putujúci Ľadovec ešte nemá poznanie toľkých zím ako ty... Proti belochom treba rozpútať vojnu, aby sme ich navždy odohnali od brehov rieky Minnesoty. Treba to urobiť teraz, keď sú modrokabátnici zaneprázdnení vojnou so sivokabátnikmi na juhu. Sú bojom takí vyčerpaní, že im nezostávajú peniaze, aby zaplatili to, čo Santijcom patrí. “
Malá Vrana najprv skamenel, no potom neskrýval svoje rozhorčenie: „ Chcete vojnu? Vojnu s bielymi mužmi? Myslíte si, že keď vám podľahlo pár osadníkov, ostatní to nechajú bez povšimnutia? Áno, zabijete jedného, zabijete aj desiatich, no za každého zabitého prídu ďalší desiati bieli muži s puškami v rukách a budú vás štvať ako divú zver. Poznám ich silu. Bol som na východe a videl som ich veľké hrmiace pušky na kolesách, ktorými zabíjajú nepriateľa po desiatkach. “
„ Mali by sme sa ešte poradiť, “ zmierlivo navrhol Veľký Orol. „ Vykopať vojnovú sekeru dokáže každý bojovník. No nie každý dokáže myslieť na to, čo sa stane s jeho rodinou a z celým kmeňom, keď nepriateľ odrazí prvý aj druhý útok. Mali by sme s bledými tvárami znova začať jednať. Nech Malá Vrana povie, čo by bolo treba urobiť. “
„ Malá Vrana je zbabelec! “ vykríkol Uabaša. „ Bojí sa vzoprieť bielym, ktorí nám vzali loviská a nechávajú nás hladovať, hoci v agentúre majú plné domy potravín. “
Náčelník zarazene mlčal, no takúto urážku nemohol nechať nepovšimnutú: „ Ohnivá voda, ktorou vás napájajú bledé tváre, vám zatienila zrak. Malá Vrana nie je zbabelec. Pozrite koľko skalpov zdobí môj dom... To skôr vy ste ako malé deti. Myslíte si, že porazíte bielych, lebo práve bojujú medzi sebou? Ak na nich zaútočíte, bieli sa spoja a zožerú vás ako kobylky. Zahyniete... A Malá Vrana zahynie s vami, lebo nie je zbabelcom. “
„ Malá Vrana nás povedie? “ spýtal sa Šakopi.
Náčelníkovi sa z tváre nedal vyčítať ani strach, ani nadšenie: „ Vražda belošských osadníkov bude potrestaná. Malá Vrana vie, že náčelník bez kmeňa nie je náčelníkom... Treba vyslať bojovníkov hore prúdom rieky k Uapetoncom a Sissetoncom, aby sa k nám pripojili. Zobuďte ženy, aby odliali guľky do pušiek. Zajtra ráno zaútočíme na agentúru a zabijeme všetkých kupcov, čo tam nájdeme. “
Na druhý deň Indiáni prepadli Dolnú agentúru a zabili, alebo zajali polovicu belochov, ktorí sa tam v tej chvíli nachádzali. Ostatných sa vydali prenasledovať k pevnosti Ridgely. Po ceste rozprášili oddiel vojakov, ktorí sa náhlili osadníkom na pomoc. Vojaci, čo prežili sa takisto stiahli do pevnosti.
20. augusta ráno sa Indiáni rozdelili na dve časti a priblížili sa k pevnosti. Malá Vrana pozeral smerom ku kamenným domom: „ Na východnej strane majú belosi postavené pušky na kolesách. Veľký Orol zaútočí hneď ako začuje 3 výstrely od bojovníkov Čarodejnej Fľaše. Prepadneme Vojenský dom so všetkých strán odrazu... To bolo znamenie... Veľký Orol zaútočil... Ty Šakopi, povedieš svojich mužov so západu a ja tamto trochu vyššie. “
„ Dobre, “ prikývol Šakopi. „ Víťazstvo pripadne nám, lebo nás je dvakrát toľko čo bielych. Našim puškám dal kúzelnú moc posvätný tanec. Vyženieme bledé tváre. “
„ Vyrazíme aj my, “ potvrdil Malá Vrana a zdvihol pušku. „ Do boja! Do boja! “
Čierny poník Malej Vrany poskočil a rozbehol sa trávnatým porastom k pevnosti. Nasledovali ho ostatní bojovníci jeho oddielu a Šakopi, ktorý sa oddelil, viedol svojich mužov priamo k budovám pevnosti.
Na východnej strane už prudko bojoval Veľký Orol. Vojaci v pevnosti sa však nedali prekvapiť a strieľali na útočiacich Indiánov z diel. K Veľkému Orlovi pribehol Bleskový Koberec a vzrušene povedal: „ Veľké pušky hrmia bez prestávky a v radoch naši bojovníkov rozsievajú smrť. “
„ Prečo veľké pušky nemlčia? “ opýtal sa Veľký Orol.
Jeho súkmeňovec ukázal k pevnosti: „ Malá Vrana zaútočil ešte len teraz. Oneskoril sa. Modré kabáty sa bránia udatne. “
Veľký orol pozoroval biele chuchvalce dymu nad pevnosťou a keď zahrmelo niektoré z diel podvedome privieral oči: „ Keby bol Malá Vrana udrel skôr, belosi pri veľkých puškách by už boli mŕtvi... Ak sa nenaučíme bojovať ako bledé tváre, nikdy nad nimi nezvíťazíme. Pobehujeme tu ako králiky po lúke a každý bojovník si robí čo chce. Modré kabáty majú jedného veliteľa a toho počúvajú na slovo. “
Bleskový Koberec prikývol: „ Mali by sme podpáliť Vojenský dom. Staviská sú z kameňa, ale strechy majú drevené. “
„ Pripravte si zápalné šípy, “ prikázal Veľký Orol. „ Zasypte nimi strechy. Puškami bite do oblokov. Bledé tváre sa v nebezpečenstve skrývajú vo svojich domoch. Tam ich pobijeme najviac... Idem pozrieť k Malej Vrane. “
Indiánsky útok na Fort Ridgely bol neúspešný a rovnako tak sa im darilo na druhý deň, keď na pevnosť zaútočili aj s posilami, ktoré im prišli od Uapetoncov a Sissetoncov z Hornej agentúry.
O týždeň neskôr obrancovia Fort Ridgely s obavami sledovali veľký kúdol prachu, ktorý sa k nimi blížil z východu. Kapitán, čo velil pevnosti, urobil všetko preto, aby odrazil prípadný ďalší indiánsky útok: „ Seržant! Sú všetci na svojich miestach? “
„ Áno, pane, “ prisvedčil poddôstojník. „ Medzi domami sú barikády a zadebnili sme aj okná. Delostrelci pri delách aj nocujú... Myslíte, že to budú Siouxovia? “
„ To naisto neviem, “ odvrátil hlavu dôstojník. „ Bude to veľká jazdecká skupina, ale na Siouxov je tam príliš veľa prachu. Indiáni by sa takto nikdy neprezradili... Neviem, musíme sa mať na pozore... “
„ To sú naši! “ ozval sa radostný výkrik, kdesi naľavo medzi barikádami.
Kapitán sa otočil a zbadal niekoľko vojakov kráčať vedľa jazdca, oblečeného v jelenicovej kamizole. Keď jazdec došiel ku kapitánovi, zoskočil z koňa a podal mu ruku: „ Som so scoutského oddielu 6. minnesotského pluku generála Sibleyho. Ten prach na ceste, to je on. Generál ma poslal dopredu, aby som vás informoval. “
„ To je skvelé, “ rozjasnila sa tvár kapitánovi. „ Dajte si pohov, chlapi! Prichádzajú nám posily! “
O menej ako hodinu vchádzal pluk do Fort Ridgely. Veliteľ pevnosti prišiel Sibleyho privítať: „ Aká bola cesta, pán generál? Už sme si mysleli, že nás tu guvernér nechá napospas divokým domorodcom. “
„ Vidím, že tu bolo horúco, “ rozhliadal sa po okolitých budovách Sibley. „ Sú Indiáni ešte v blízkom okolí? “
„ Zdá sa, že nie, “ povedal kapitán. „ Od pevnosti odtiahli niekde k Yellow Medicine a potom prepadli New Ulm. Zabili tam asi 100 osadníkov a mnohých odvliekli. Najmä ženy a deti. Veľa domov zhorelo do tla. “
„ Ja už tomu urobím koniec, “ rozhodne prehlásil generál. „ Priviedol som 1 400 chlapov, z ktorých mnohí boli stiahnutí priamo z frontu. Boli pri Bull Rune aj pri Shilohu. Tí sa divochov nezľaknú. “
„ To rád počujem, pán generál, “ nadýchol sa veliteľ pevnosti. „ Naposledy tu bolo asi tak 800 Indiánov. Vedie ich náčelník Malá Vrana. Keby sme neboli pevnosť udržali, Siouxovia by ovládli celé údolie Minnesoty. Zálesáci hlásia, že tlupy Indiánov rabujú usadlosti na severe. Niekoľko stovák osadníkov ostalo vo svojich chatách odrezaných od sveta. “
Generál zavolal na jedného z jeho podriadených, čo riadili prichádzajúce jednotky: „ Major Hatch! Poďte sem! “
„ Áno, pane! “ poponáhľal sa major.
Sibley si stiahol jazdecké rukavice a udrel nimi o dlaň: „ Hneď zajtra vyšlete silné skupiny na sever a na západ. Budú hľadať stopy Indiánov. Zoberte aj nejaké potraviny navyše. Ak nájdete osadníkov, čo sa skrývajú v lesom, určite im prídu vhod. Vyberte najlepších mužov a v každom oddieli nech sú dvaja scouti... Môžete odísť. “
„ Rozkaz, pane! “ zasalutoval major a otočil sa na opätku.
Generál potom znova oslovil veliteľa pevnosti: „ Očakávam, že zajtra sem dorazí zásobovacia kolóna. Pre istotu jej ráno vyjdem naproti. “
„ Poďte, pán generál, “ pozýval kapitán. „ Ukážem vám vašu izbu. “
6. septembra sa v Brezovom výmoli odohrával prudký boj. Bojovníci Veľkého Orla a Mankota vystriehli kolónu vojenských vozov, ktorá smerovala do Hutchinsonu a chceli sa jej zmocniť.
Počas útoku padlo mnoho Indiánov, no Mankato nechcel odísť s prázdnymi rukami. Mazakutemane, Sissetonec z Hornej agentúry, ho prišiel vystríhať: „ Bielym prišli na pomoc ďalší modrokabátnici. Pritiahli aj veľké pušky. “
„ Vráť sa k bojovníkom! “ prísne rozkázal Mankato. „ Máš zajačie srdce. Nehanbíš sa? “
„ Už padlo príliš veľa našich bratov, “ nahneval sa Mazakutemane. „ Veľký Orol začína zvolávať bojovníkov, aby nechali bojisko bielym. Proti puškám na kolesách nič nezmôžeme. “
„ Odkiaľ sa tu nabrali? “ uvažoval Mankato, keď začul prvú salvu. „ Mali sme na nich zaútočiť už včera, tak ako som hovoril. Lenže Veľký Orol chcel vyčkať a ostatní to schválili... Odkiaľ prišli modré kabáty? Z pevnosti Hutchinson? “
„ Tí by prišli z druhej strany, “ ukazoval rukou na severovýchod Mazakutemane. „ Títo sú z tých nových modrokabátnikov z Ridgely. Ich veliteľ nosí dve zlaté hviezy... Tak čo? Bojovníci čakajú na tvoje slovo. “
Mankato po krátkom váhaní súhlasil: „ Vrátime sa do tábora Malej Vrany k ústiu Chippewy. Ale ustupovať budeme veľmi pomaly. Nech si bledé tváre nemyslia, že sme sa zľakli ich hromu. “
Mazakutemane zvrtol koňa a veľkým oblúkom sa hnal k bojujúcim Santijcom. Niekoľkokrát nad hlavou zakýval puškou tak, aby ho všetci videli a potom odcválal preč. Ostatní Indiáni potom urobili to isté a po niekoľkých výstreloch ostalo na bojisku ticho.
Na druhý deň sa v santijskom táborisku konala vojnová porada. Malá Vrana náčelníkom vyčítal: „ Mnoho statočných bojovníkov blúdi po kraji a ako prérijné kojoty striehnu na korisť. Prepadávajú belošské tábory a vŕšia sa na bezmocných ženách a neozbrojených mužoch. “
„ Bieli napáchali toľko krívd, “ oponoval Mankato, „ že ani keby sme ich pozabíjali toľko čo je prstov v tomto tábore, nebol by to dostatočný trest. “
„ Naším cieľom je bojovať proti modrým kabátom, “ mienil Malá Vrana. „ Keď tu nebudú oni, ostatné bledé tváre sa budú báť zostať v našich loviskách. “
„ Malá Vrana, priniesol som odkaz, “ prerušil spor Veľký Orol. „ Tento lístok našli moji bojovníci v Brezovom výmoli zastrčený v rozštiepenej paličke. Povedz nám, čo v ňom je. Ty predsa poznáš belošské znaky. “
Malá Vrana vzal kúsok papiera a začal čítať: „ Ak mi...ak mi chce Malá Vrana...to ako ja...niečo navrhnúť...nech pošle ku mne...miešanca, zabezpečí sa mu ochrana...v tábore aj...von z tábora... Toto tu je znamenie toho, čo to písal...generál Sibley, veliteľ vojenskej výpravy... ... Bieli na nás poslali toho zlodeja Dlhého Kupca. Čo mu odpovieme? “
„ Dlhý Kupec? “ prekvapene sa opýtal Čarodejná Fľaša. „ To je ten, čo od nás najprv vykupoval kožušiny a potom nám podhodil hovoriaci papier, ktorým nás pripravil o pôdu. A náčelník Ramsey, ktorého bledé tváre volajú guvernér, mu v tom ešte pomáhal. “
„ Poženieme Dlhého Kupca na východ, “ zastrájal sa Veľký Orol.
Malá Vrana poskladal lístok a zahľadel sa do plameňov poradného ohňa: „ Dlhý Kupec je podliak a zlodej, no možno nevie, prečo sú Santijci na vojnovom chodníku. Dám znaky na papier a oznámim mu, že agent v Dolnej agentúre nás okradol o peniaze, ktoré sme mali dostať a že Myrick nám povedal, aby sme jedli trávu a lajná. “
„ Chceš s Dlhým Kupcom vyjednávať? “ obrátil na seba pozornosť Uabaša.
„ Máme zajatcov, “ vyhol sa odpovedi Malá Vrana. „ To treba využiť. Ramsey povedal, že všetkých Indiánov treba vyhubiť, alebo vyhnať. Uvidíme, čo na to povie Dlhý Kupec. “

Koncom septembra táboril generál Sibley pri Lesnom jazere a skoro ráno vydával rozkazy: „ Major, vypravíte zopár vozov do Dolnej agentúry po zemiaky. Zdá sa, že na výprave budeme trochu dlhšie. “
„ Ako si želáte, pane, “ prikývol major Hatch. „ Myslíte, že kolóna natrafí na Indiánov?.. . Radšej s ňou pošlem niekoľko jazdcov. “
„ Indiánov nevidno, “ zakrýval zlú predtuchu generál. „ Akosi sa mi ti nezdá... Aspoň však vieme, že medzi nimi niet zhody. Malá Vrana chce bojovať, s ním niekoľko ďalších, ale mnohí už majú strach. “
„ Prepáčte, pán generál. Očakávam rozkazy, “ postavil sa do pozoru poručík, ktorého predtým posunkom privolal major Hatch.
Major ho odbavil v krátkosti: „ Zoberiete štyri vozy a pôjdete do agentúry pri Yellow Medicine. Čatu vojakov vám uvoľňujem ako eskortu. Rozkaz vykonajte okamžite. “
„ Rozumel som, “ priložil prsty k šiltovke poručík.
Major vyčkal, kým dôstojník odíde a potom sa vrátil k rozhovoru: „ Myslíte, že Uabaša Malú Vranu podrazí? “
„ Určite, “ potriasol hlavou Sibley. „ V deň keď mi napísal Malá Vrana, dostal som aj správu od Uabašu. Sľúbil, že privedie zajatcov, ak mu zaručím beztrestnosť. Je jasné, že má plné gate... Do čerta, čo je to? Pri vozoch sa strieľa. Niekto ich prepadol! “
„ Indiáni! Áchrrr... “ zachrčal jeden z delostrelcov, čo sa zhovárali neďaleko generála.
Sibley neveriacky zízal na šíp, čo mu trčal z hrude a potom sa s ostrou výčitkou oboril na Hatcha: „ Čo je to s vami, major?! Tí diabli sa sem prikradli bez toho, aby sme o nich mali čo i len tušenia! Nebyť tých chudákov na vozoch, čo nič netušiac zrejme vyrušili červenokožcov v úkrytoch, boli by nás podrezali ako prasatá! “
„ Do zbrane! “ spamätal sa z prekvapenia Hatch. „ Pripravte delá! No tak hýbte sa!.. . Seržant, dve čaty k západnému okraju tábora! “
„ Sú všade! “ zvolal generál a rozbehol sa k delostrelcom, aby osobne riadil paľbu. „ Namierte hore na svah! Sú poskrývaní v tráve!.. . Zatlačte!.. . Nabíjať! Podložiť kliny!.. . Major! Snažte sa zachrániť tých na vozoch! Už im postrieľali kone!.. . “
„ Delo pripravené, pane! “ zahlásil delostrelec, čo v ruke držal horiaci knôt.
Sibley vytasil šabľu: „ Páľ!.. . Znova nabiť! “
Santijci Malej Vrany sa schovávali vo vysokej tráve a paľbu opätovali, no delostrelecká paľba v ich radoch značne vyvádzala a dali sa ústup.
Generál Sibley pobadal víťazstvo a dal si priviesť koňa: „ Páľte do nich, pokým budú na dosah!.. . Kavaléria, na kone! Prenasledujte nepriateľa a zabite každého Indiána, ktorý sa vám dostane pod ruku! “
Do večera bolo indiánske vojsko Malej Vrany rozprášené.
Koncom septembra v tábore Santijcov vládol zmätok. Generál Sibley sedel na koni a vydával pokyny svojim vojakom, spútavajúcim indiánskych zajatcov. Zrazu k nemu pribehol Uabaša, ktorý sa vojakom vyšmykol: „ Prečo nakladáš so Santijcami ako so zločincami? Sľúbil si predsa, že nás necháš na pokoji, keď ti vrátime tvojich ľudí. “
„ Preliali ste nevinnú krv, “ zamračil sa generál. „ Príliš veľa bielych ľudí prišlo o život a to nemôže ostať bez trestu. “
„ Tamto stojí Veľký Orol a Mazakutemane, “ prosebne chytil Uabaša Sibleyho za nohu. „ Aj oni by boli s Malou Vranou, Šakopim a Čarodejnou Fľašou odišli na sever do Kanady, keby som ich nebol uistil, že ich prijmeš pod svoju ochranu. Prečo modré kabáty rozostavujú veľké pušky okolo tábora? Boja sa, že naši bojovníci im ublížia? Veď odovzdali zbrane. “
„ Ja sa nebojím ničoho, “ opovržlivo pozrel na Indiána generál. „ A so zradcami sa nikdy dlho nevybavujem... Bude súd, ktorý spravodlivo odsúdi tých, čo vraždili nevinných. Je vás tu cez dvetisíc. Ženy, deti, starci. Ale to ti prisahám, že ak sa o niečo pokúsite, dám vás rozsekať delami... A teraz sa mi strať z očí. Môžeš Veľkému Orlovi povedať, že Malú Vranu aj tak uštvem a potom ho obesím v New Ulme... Major, ideme! “
O rok sa Malá Vrana s malým sprievodom vracal z Kanady do Minnesoty. Ukrýval sa vo Veľkých lesoch a jedného dňa sa v blízkosti Hutchinsonovej pevnosti vybral so svojim synom Vovinapom na maliny.
Šestnásťročný chlapec bol zvedavý: „ Myslíš, že Šakopi a Čarodejná Fľaša sú zbabelci? “
„ To nie, “ pokrútil hlavou Malá Vrana. „ Ostali v Kanade, lebo stratili domov. Aký zmysel by malo dať sa zabiť modrým kabátom. Veď vieš ako skončil Uabaša. Iba Veľký Biely Otec Lincoln zabránil Dlhému Kupcovi, aby neobesil viac ako tri stovky našich bratov. “
Vovinapa premýšľal: „ Veľký Biely Otec, ale nezachránil všetkých našich ľudí. Niektorých obesil a mnohých zavrel do domu z mrežami. “
„ Taký je zákon bielych, “ vzdychol Malá Vrana a položil si niekoľko plodov do malej nádoby z kôry.
Jeho syn takisto odtrhol niekoľko malín a s obavou v hlase sa opýtal: „ Aj nás zabijú? “
Malá Vrana pozrel na svojho syna a vnútro mu zaliala bolesť: „ Nie. Určite nie. Nikomu to nedovolím... Nájdeme si nový domov, kde budeme žiť ako slobodní ľudia. Na prérijách u Dakotov je veľa zákutí, kde nás nikto hľadať nebude. Tu iba vezmeme osadníkom kone, lebo bez nich na prérii neprežijeme... Na zem! Ukry sa!
„ Hej, Malá Vrana! “ ozval sa prenikavý hlas spoza popadaných kmeňov. „ Spoznal som ťa! Dobre si ťa pamätám z Fort Ridgely! Ušiel som s rodinou z New Ulmu, ktorý ste vypálili. A v Ridgely si mi ty alebo niektorý s tvojich prašivých psov zabil ženu a brata! Počuješ ma? “
„ Podaj mi svoju pušku, syn môj, “ zašepkal Malá Vrana. „ Je ich tam viac, ale poradím si. Keď nastane vhodná chvíľa, uteč. “
Malá Vrana nečakal na odpoveď a vypálil niekoľko rán. Vzápätí však dostal zásah: „ Vovinapa, bež!.. . Trafili ma do boka... “
„ Otec! “ zúfalo skríkol chlapec. „ Ty krvácaš. “
„ Daj sa mi napiť...vody, “ s námahou zachrčal Malá Vrana. „ ... ... To mi bude na cestu do Krajiny duchov stačiť... Choď, Vovinapa, choď... Odveď ostatných ďaleko odtiaľto... Budú vás hľadať... “
„ Nemôžem odísť, otec, “ kŕčovito zatínal prsty do otcovho rukáva Vovinapa.
Malá Vrana však už začal spievať Pieseň smrti. Vovinapa na chvíľu zavrel oči. Potom prikryl otca plášťom a vytratil sa z úkrytu.
Biely osadníci, ktorí Malú Vranu zabili, dostali za jeho skalp odmenu 500 dolárov a do konca roka 1863 boli všetci santijskí Siouxovia vysťahovaní do rezervácie Vraní potok na rieke Missouri.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.